Tkáčstvo

Súčasťou života obce boli i ľudové remeslá, ktoré sa uchovali do dnešných dní. Napríklad spomienka na tkanie kobercov môže poodhaliť, ako obyvatelia Slovian prežívajú tradície i v súčasnosti.

Podobne ako v mnohých turčianskych dedinkách, i v Slovanoch sa s príchodom zimy začínalo s prípravami na tkanie kobercov a plátna. K príprave bolo potrebné mať veľa zručnosti, ale i chuti. V Slovanoch bolo žien s takýmito vlastnosťami veľa. Na tkanie kobercov však bolo potrebné myslieť už na začiatku jari, pretože bolo treba zasiať ľan a konope a tieto plodiny spracovať na priadzu.

Aká bola vlastne príprava tkania? Koberce sa tkali zo zvyškov látok starších odevov. Pásy z látok sa nastrihali na šírku jedného centimetra a potom sa zatkali. Najprv bolo potrebné priadzu navinúť na “špulne” pomocou kolovrátku a navíjadla. Záležalo na tom, na koľko pásiem sa tkalo, vždy bolo treba aj toľko priadze.

Navíjalo sa na “snuvadle” do pásiem a rífov. Dĺžka sa merala na “snuvadle”. Ríf sa počítal 75 centimetrov. Túto prácu musela robiť skutočná odborníčka, ktorých aj v nedávnych časoch bolo i v Slovanoch málo. Bola to najzodpovednejšia práca pri výrobe kobercov. Na “snuvaní” záležalo aj navíjanie na krosná. Pri navíjaní na krosná boli potrebné “rajtky”. Do každého druhu “rajtkov” sa rozpočítaval počet nití. Muselo to byť rovnomerné, aby sa všetko pekne navilo na krosná. Pri tejto práci bolo potrebných viac zručných žien.

Po skončení navíjania, žena, ktorá držala tzv. vrkoč, poliala ho vodou, aby to rýchlo zišlo z krosien, čiže aby mohla rýchlo ukončiť tkanie. Po navití sa uskutočnil ďalší dôležitý úkon – navliekanie do nitelníc. Nakoniec sa navliekalo do brda a nite sa uviazali na plachtičku na krosnách. Až potom začínali ženy tkať. Šikovná gazdiná, ak jej pomáhala dcéra alebo nevesta, natkala denne aj 5 metrov kobercov.

.

Komentáre sú uzavreté.