Olejkárstvo a Šafraníctvo

“… veď aj Tvoji prastarí otcovia boli olejkári…”

O Olejkárstve, o jeho význame v dejinách medicíny a samozrejme aj o jeho hospodárskom a spoločenskom prínose pre Turiec sa už veľa popísalo, ale osudy mnohých olejkárov ešte čakajú na svoje odkrytie.

Práve Slovany boli v centre olejkárskej oblasti, a preto i v erbe obec z roku 1796 sa nachádzajú dve vázy s ratolesťami a medzi nimi je kalich, ktorý je pravdepodobne znakom olejkárstva. Aj keď sa o Slovanoch v stredoveku dozvedáme len veľmi málo, je zjavné, že výrobe liečivých olejov sa venovali nielen v blízkom Kláštore pod Znievom, ale i v priľahlých obciach, medzi ktorými nemohli chýbať ani Slovany. V stredoveku pomáhali v rehoľnej lekárni pri kolégiu v Kláštore pod Znievom i želiari zo Slovian, ktorým sa ukladalo zbierať rôzne bylinky a odovzdávať ich pre výrobu liekov.

Rytina Turčianskeho komitátu taktiež dokazuje destilovanie liečiv.


Turčianské olejkárstvo má pravdepodobne jezuitský pôvod, lebo zemepáni turčianskeho “Dŕžavia” (Kláštor pod Znievom a 11 osád v jeho okolí), jezuiti, spomedzi svojich poddaných a vychovávali potulných lekárov, ktorých posielali do sveta. Títo potulní lekári vyvíjali veľmi užitočnú činnosť v dobe, keď ešte zdravotnícka starostlivosť bola vo východnej časti Európy veľmi primitívna. Túto teóriu podporuje veľa autorov, okrem iných i Jozef Škultéty, ktorý v diele Nehaňte ľud môj (1928) píše, že v druhej polovici 17. storočia jezuiti poznávali liečivé byliny, z čoho sa vyvinulo olejkárstvo.

Od konca 16. storočia do prvej polovici 19. storočia olejkári z Turca precestovali skoro celú Európu od Francúzska cez Holandsko, Švédsko, Poľsko, Rusko, Azerjbadžán, až na ďalekú Sibír. Z rôznych historických materiálov môžeme spomenúť, že pred rokom 1786 každoročne putovalo do Európy, do Turecka a i ázijského Ruska až 3000 turčanov.

Roku 1843 sa “Národní zábavník Květy” v článku “Obchod Slowáků v turčenské stolici” podrobne zmieňuje o rozpätí ciest turčianskych podomových obchodníkov (čiže olejkárov a šafraníkov). Podľa tohoto článku Turčania vedú obchod v Uhrách, v krajinách podunajských, cez Trapezunt v Perzii, v zemiach pred a zakaukazských a v Rusku. “Slowáci z dedín Znyo-Waralyu, Walzy, Lazan a Slowan obracajú sa najmä do levanty, do európskej a ázijskej Rusi… Ich cesty vedú do Imerície, Gruzie, na perské hranice, na kaukazsko-čerkeské pomedzie, do krajín čierno a chvalinko-morských, do dedín donských a krajov povolžských, na Sibír a do Veľkej Rusi. Slovenských obchodníkov v Rusku radi vidia, lebo sa tam slovenským jazykom dobre dorozumejú. Svoju otčinu opúšťajú každoročne so štyristo vozmi, na každom je náklad v cene 15-16 tisíc zlatých. Celoročný vývoz obsahuje teda viac ako šesť miliónov zlatých, 4 400 000 zlatých v striebre”.

Okrem ďalekej cudziny chodievali olejkári s obľubou i na Moravu a do Čiech, kam im však rakúska vládla chodiť zakazovala. Turčianski olejkári tak boli už v 17. a 18. storočí prvými nositeľmi ľudových česko-slovenských stykov.

Napríklad v dokumente z roku 1754 sa hovorí, že “Matúš Polerecký, olejkár z dediny Slovany, umrel v Prahe u Milosrdných bratov. Jeho kamarát sa menoval Mikuláš Hašto, tiež olejkár, narodený v tom istom mieste, ale nevieme kde sa teraz nachádza”.

Z roku 1764 sa zachovalo potvrdenie notára Antona Benického, že obyvateľ Slovian olejkár Ondrej Dubčenka predáva borievkový, jedľová a rascový olej a terpentín z borovicovej živice.

Poddaní kláštorského “Dŕžavia” ešte pod tereziánskou urbárskou úpravou odovzdávali zemepánom, čiže jezuitskej reholi, okrem peňažnej dane aj naturálne dávky, a to predovšetkým rôzne liečivé plodiny a rastliny.

Zachoval sa Urbár z roku 1595, ktorý ukladá želiarom zbierať ruže a borievky.

Olejkár s dievčinou v Turci 1816

Tak poddaní osady Slovany, chudobní želiari, odovzdávali po jednom zlatom, ďalej päť metiel, dve holby borievok, dve holby rasce (holba bola stará miera = 0,8484 litra).
Tereziánsky urbár z roku 1767 mal zákonne upraviť a regulovať vzťah medzi zemepánom a poddaným ľudom, no vo svojom dôsledku skôr vyvolával búrky nespokojnosti. Olejkári (sluhovia) sa zo svojich ciest vracali domov ako buriči proti zemepánom.

Z roku 1768 sa zachovali správy o príprave povstania v centre turčianskeho olejkárstva. Poddaní jezuitskej rehole v Kláštore pod Znievom z osád Slovany, Lazany, Socovce a Vrícko sa chystali vystúpiť proti svojej vrchnosti. Ich povstanie však bolo veľmi rýchlo potlačené.

Čo sa týka počtu olejkárov v Slovanoch, v roku 1750 ich tu bolo evidovaných 87. V roku 1759 bolo zdanených 92 olejkárskych rodín, viacej to bolo iba v Kláštore pod Znievom (113 rodín). Celkovo bolo v Slovanoch od roku 1754 do roku 1786 vydaných 1491 olejkárskych pasov, pre porovnanie v Kláštore pod Znievom to bolo 1983 pasov a napríklad vo Valči 770 pasov.

Olejkár dostal olejkársky pas v ktorom sa nazýva „apothecarius et magister oleorum“— „lekárnik a majster-olejkár“.

Turčianski obyvatelia Kláštora pod Znievom, Slovian, a Valče, ale aj iných turčianskych osád, sa okrem olejkárstva venovali tiež pestovaniu šafránu a jeho podomovému predaju. O tom, že sa v hornom Turci šafran skutočne pestoval, svedčia mieste chotárne názvy šefrenica alebo šefranícka lúka. Z roku 1714 sa zachoval v obecnom archíve obce Slovany záznam o spore boženíkov a richtára. Okrem príslušneho poučenia a pokarhania pre obidve zainteresované stránky bol vynesený aj dodatok k rozsudku, podľa ktorého na výstrahu richtár musí svojmu pánovi odovzdať jeden funt (45 dkg) korenia (šafranu) a prísažníci boženíci po pol funta. Uvedený dokument jasne ukazuje, že v Turci sa šafran pestoval.

Zachované olejkárke a šafranícke domy v Slovanoch s klenutými bránami.

Medzi najznámejšie olejkárske rodiny zo Slovian možno považovať napr. rodiny Haštovcov, Polereckých, Timkovcov, Mikovcov a pod. Možno tiež spomenúť, že známy obchodník z blízkej Valče Matúš Filo sa v roku 1898 oženil s Antónoiu Bakošovou zo Slovian, ktorej rodina bola taktiež známa olejkárstvom. jedným z obchodníkov zo Slovian bol i Jozef Brcko, ktorý ako mnohí slovenskí obchodníci spolupracoval s firmou Országh a spol. vo Varšave a finančne prispieval na rôzne kultúrne a spoločenské aktivity v Turci. Ako mnohí obchodníci z Turca prispieval napríklad do Československého dobročinného spolku “Beseda” vo Varšave.
Obdobie zlatého veku olejkárstva je hlboko vpísané do dejín obce a ostane jej bohatým dedičstvom.

Na poľnej ceste smerom k Hôrkam je postavená kaplnka, ku ktorej sa viaže smutný príbeh z obdobia olejkárstva. I názov tejto oblasti – Obesená – dokladá tento smutný osud. Kaplnka bola vystavaná na pamäť tejto dievčiny, ale i jej milého, ktorý sa tiež zo svojej prvej cesty nevrátil, a preto je kaplnka taktiež dokladom o olejkárskom živote v tejto oblasti.

Túto povesť nájdete v knihe doc. Tatára: Turčianske povesti II. 2015

.

Prvá olejkárska knižka vyšla v 17. stor. v Trnave (Akad. tlačiareň), Matheus Badracharzan, pod názvom:

Olajoknak Több másféle nagy hasznú Orvosságokkal egyben Mellyek az Ember egésségére mind kivül mind belöl igen hasznosan szolgálhatnak Declaratioja, Mellyeknek-is Különös hasznok mind itt Váralján, Mind a Magyar Korona alatt-lévö minden Tartományokban tapasztalható-képpen Observaltatott, és Comprobáltatott.

“Váralja” nesprávne vysvetľované ako bratislavské Podhradie. Tam totiž nijaká lekáreň nebola. Ide o Znió-Váralja, o Kláštor pod Znievom.

RMK I. 1608 uvádza – pod menom Zeyovým – ako bratislavskú tlač zo 17. stor. domnievajúc sa, že Váralja je bratislavské Podhradie (Schlossberg). V skuročnosti však ide o Znió-Váralja. Kláštor pod Znievom, v známom olejkárskom kraji Turca. Tam vo svojej rezidencii mali jezuiti aj lekáreň. Na bratislavskom Podhradí v tom čase nebola ešte lekareň. Znievskí jezuiti dali tento spis tlačiť iste v Trnave, s ktorou mali úzke styky.

Spis vyšiel znovu (b. m.) r. 1744 po maďarsky a r. 1770 i I773 “w Městě Waralině” (!) aj po česky (Knihopis 920 a 921), so slovenčiacim textom aj neskoršie b. r.

Na konci spisu podpisy Matheus Badracharzan, Apoth. Et Magister Oleorum Andreas Zey. Doct. Medic. Varaliensis.

II. vydanie vyšlo r. 1744 v maďarčine TU:

Knižka vyšla aj v nemčine v roku 1750 pod názvomTU:

Erklärung der tugendreichen, nutzbaren und heilsamen distilirten Oelen, auch anderen Arzneyen für Menschen und Vieh, Pferde, Schaafe, Bienen aus der Stadt Waralin des Königreichs Ungarn.


V druhej polovici 18. stor. väčšina európskych krajín obmedzila a začiatkom 19. stor. zakázala cesty našim olejkárom.

V Uhorsku, materskej krajine nášho olejkárstva po počiatočnom zákaze v rámci osvietenských reforiem Jozefa II r. 1792 sa nakoniec povolilo predávať olekárom lieky, ale nie všetky. V rámci tohto nariadenia vyšli nasledovné knižky.

Obe knižky mali slúžiť ako návod na užívanie liečivých olejov, na zamedzenie zveličených rád, ktoré v neskorších časoch olejkári rozširovali.

Koncom 18. stor. v rokoch (1770,1773) vyšla knižka:

Wyswětlení Welmy Zdrawych a Užitečných Olejuw z Města  Waralínu.


1773

Začiatkom 19. stor. v roku 1803 vyšla knižka:

Knižečka  Olegkárska, která U(V)žitek nekterjch zwlásstnjch Olegu wypisuge.

.

.

Komentáre sú uzavreté.