Olejkárstvo Šafraníctvo Kupectvo a Obchodníci

“… veď aj Tvoji prastarí otcovia boli olejkári…”

O Olejkárstve, o jeho význame v dejinách medicíny a samozrejme aj o jeho hospodárskom a spoločenskom prínose pre Turiec sa už veľa popísalo, ale osudy mnohých olejkárov ešte čakajú na svoje odkrytie.

Práve Slovany boli v centre olejkárskej oblasti, a preto i v erbe obec z roku 1796 sa nachádzajú dve vázy s ratolesťami a medzi nimi je kalich, ktorý je pravdepodobne znakom olejkárstva. Aj keď sa o Slovanoch v stredoveku dozvedáme len veľmi málo, je zjavné, že výrobe liečivých olejov sa venovali nielen v blízkom Kláštore pod Znievom, ale i v priľahlých obciach, medzi ktorými nemohli chýbať ani Slovany. V stredoveku pomáhali v rehoľnej lekárni pri kolégiu v Kláštore pod Znievom i želiari zo Slovian, ktorým sa ukladalo zbierať rôzne bylinky a odovzdávať ich pre výrobu liekov.

Rytina Turčianskeho komitátu taktiež dokazuje destilovanie liečiv.


Turčianské olejkárstvo má pravdepodobne jezuitský pôvod, lebo zemepáni turčianskeho “Dŕžavia” (Kláštor pod Znievom a 11 osád v jeho okolí), jezuiti, spomedzi svojich poddaných a vychovávali potulných lekárov, ktorých posielali do sveta. Títo potulní lekári vyvíjali veľmi užitočnú činnosť v dobe, keď ešte zdravotnícka starostlivosť bola vo východnej časti Európy veľmi primitívna. Túto teóriu podporuje veľa autorov, okrem iných i Jozef Škultéty, ktorý v diele Nehaňte ľud môj (1928) píše, že v druhej polovici 17. storočia jezuiti poznávali liečivé byliny, z čoho sa vyvinulo olejkárstvo.

Od konca 16. storočia do prvej polovici 19. storočia olejkári z Turca precestovali skoro celú Európu od Francúzska cez Holandsko, Švédsko, Poľsko, Rusko, Azerjbadžán, až na ďalekú Sibír. Z rôznych historických materiálov môžeme spomenúť, že pred rokom 1786 každoročne putovalo do Európy, do Turecka a i ázijského Ruska až 3000 turčanov.

Roku 1843 sa “Národní zábavník Květy” v článku “Obchod Slowáků v turčenské stolici” podrobne zmieňuje o rozpätí ciest turčianskych podomových obchodníkov (čiže olejkárov a šafraníkov). Podľa tohoto článku Turčania vedú obchod v Uhrách, v krajinách podunajských, cez Trapezunt v Perzii, v zemiach pred a zakaukazských a v Rusku. “Slowáci z dedín Znyo-Waralyu, Walzy, Lazan a Slowan obracajú sa najmä do levanty, do európskej a ázijskej Rusi… Ich cesty vedú do Imerície, Gruzie, na perské hranice, na kaukazsko-čerkeské pomedzie, do krajín čierno a chvalinko-morských, do dedín donských a krajov povolžských, na Sibír a do Veľkej Rusi. Slovenských obchodníkov v Rusku radi vidia, lebo sa tam slovenským jazykom dobre dorozumejú. Svoju otčinu opúšťajú každoročne so štyristo vozmi, na každom je náklad v cene 15-16 tisíc zlatých. Celoročný vývoz obsahuje teda viac ako šesť miliónov zlatých, 4 400 000 zlatých v striebre”.

Okrem ďalekej cudziny chodievali olejkári s obľubou i na Moravu a do Čiech, kam im však rakúska vládla chodiť zakazovala. Turčianski olejkári tak boli už v 17. a 18. storočí prvými nositeľmi ľudových česko-slovenských stykov.

Napríklad v dokumente z roku 1754 sa hovorí, že “Matúš Polerecký, olejkár z dediny Slovany, umrel v Prahe u Milosrdných bratov. Jeho kamarát sa menoval Mikuláš Hašto, tiež olejkár, narodený v tom istom mieste, ale nevieme kde sa teraz nachádza”.

Z roku 1764 sa zachovalo potvrdenie notára Antona Benického, že obyvateľ Slovian olejkár Ondrej Dubčenka predáva borievkový, jedľová a rascový olej a terpentín z borovicovej živice.

Poddaní kláštorského “Dŕžavia” ešte pod tereziánskou urbárskou úpravou odovzdávali zemepánom, čiže jezuitskej reholi, okrem peňažnej dane aj naturálne dávky, a to predovšetkým rôzne liečivé plodiny a rastliny.

Zachoval sa Urbár z roku 1595, ktorý ukladá želiarom zbierať ruže a borievky.

Olejkár s dievčinou v Turci 1816

Tak poddaní osady Slovany, chudobní želiari, odovzdávali po jednom zlatom, ďalej päť metiel, dve holby borievok, dve holby rasce (holba bola stará miera = 0,8484 litra).
Tereziánsky urbár z roku 1767 mal zákonne upraviť a regulovať vzťah medzi zemepánom a poddaným ľudom, no vo svojom dôsledku skôr vyvolával búrky nespokojnosti. Olejkári (sluhovia) sa zo svojich ciest vracali domov ako buriči proti zemepánom.

Z roku 1768 sa zachovali správy o príprave povstania v centre turčianskeho olejkárstva. Poddaní jezuitskej rehole v Kláštore pod Znievom z osád Slovany, Lazany, Socovce a Vrícko sa chystali vystúpiť proti svojej vrchnosti. Ich povstanie však bolo veľmi rýchlo potlačené.

Čo sa týka počtu olejkárov v Slovanoch, v roku 1750 ich tu bolo evidovaných 87. V roku 1759 bolo zdanených 92 olejkárskych rodín, viacej to bolo iba v Kláštore pod Znievom (113 rodín). Celkovo bolo v Slovanoch od roku 1754 do roku 1786 vydaných 1491 olejkárskych pasov, pre porovnanie v Kláštore pod Znievom to bolo 1983 pasov a napríklad vo Valči 770 pasov.

Olejkár dostal olejkársky pas v ktorom sa nazýva „apothecarius et magister oleorum“— „lekárnik a majster-olejkár“.

Turčianski obyvatelia Kláštora pod Znievom, Slovian, a Valče, ale aj iných turčianskych osád, sa okrem olejkárstva venovali tiež pestovaniu šafránu a jeho podomovému predaju. O tom, že sa v hornom Turci šafran skutočne pestoval, svedčia mieste chotárne názvy šefrenica alebo šefranícka lúka. Z roku 1714 sa zachoval v obecnom archíve obce Slovany záznam o spore boženíkov a richtára. Okrem príslušneho poučenia a pokarhania pre obidve zainteresované stránky bol vynesený aj dodatok k rozsudku, podľa ktorého na výstrahu richtár musí svojmu pánovi odovzdať jeden funt (45 dkg) korenia (šafranu) a prísažníci boženíci po pol funta. Uvedený dokument jasne ukazuje, že v Turci sa šafran pestoval.

Zachované kupecké domy rodiny Bakoš v Slovanoch s klenutými bránami.

Možno tiež spomenúť, že známy obchodník z blízkej Valče Matúš Filo sa v roku 1898 oženil s Antónoiu Bakošovou zo Slovian, ktorej rodina bola taktiež známa olejkárstvom. jedným z obchodníkov zo Slovian bol i Jozef Brcko, ktorý ako mnohí slovenskí obchodníci spolupracoval s firmou Országh a spol. vo Varšave a finančne prispieval na rôzne kultúrne a spoločenské aktivity v Turci. Ako mnohí obchodníci z Turca prispieval napríklad do Československého dobročinného spolku “Beseda” vo Varšave.

Na poľnej ceste smerom k Hôrkam je postavená kaplnka, ku ktorej sa viaže smutný príbeh z obdobia olejkárstva. I názov tejto oblasti – Obesená – dokladá tento smutný osud. Kaplnka bola vystavaná na pamäť tejto dievčiny, ale i jej milého, ktorý sa tiež zo svojej prvej cesty nevrátil, a preto je kaplnka taktiež dokladom o olejkárskom živote v tejto oblasti.

Túto povesť nájdete v knihe doc. Tatára: Turčianske povesti II. 2015

.

Prvá olejkárska knižka vyšla v 17. stor. v Trnave (Akad. tlačiareň), Matheus Badracharzan, pod názvom:

Olajoknak Több másféle nagy hasznú Orvosságokkal egyben Mellyek az Ember egésségére mind kivül mind belöl igen hasznosan szolgálhatnak Declaratioja, Mellyeknek-is Különös hasznok mind itt Váralján, Mind a Magyar Korona alatt-lévö minden Tartományokban tapasztalható-képpen Observaltatott, és Comprobáltatott.

“Váralja” nesprávne vysvetľované ako bratislavské Podhradie. Tam totiž nijaká lekáreň nebola. Ide o Znió-Váralja, o Kláštor pod Znievom.

RMK I. 1608 uvádza – pod menom Zeyovým – ako bratislavskú tlač zo 17. stor. domnievajúc sa, že Váralja je bratislavské Podhradie (Schlossberg). V skuročnosti však ide o Znió-Váralja. Kláštor pod Znievom, v známom olejkárskom kraji Turca. Tam vo svojej rezidencii mali jezuiti aj lekáreň. Na bratislavskom Podhradí v tom čase nebola ešte lekareň. Znievskí jezuiti dali tento spis tlačiť iste v Trnave, s ktorou mali úzke styky.

Spis vyšiel znovu (b. m.) r. 1744 po maďarsky a r. 1770 i I773 “w Městě Waralině” (!) aj po česky (Knihopis 920 a 921), so slovenčiacim textom aj neskoršie b. r.

Na konci spisu podpisy Matheus Badracharzan, Apoth. Et Magister Oleorum Andreas Zey. Doct. Medic. Varaliensis.

II. vydanie vyšlo r. 1744 v maďarčine TU:

Knižka vyšla aj v nemčine v roku 1750 pod názvomTU:

Erklärung der tugendreichen, nutzbaren und heilsamen distilirten Oelen, auch anderen Arzneyen für Menschen und Vieh, Pferde, Schaafe, Bienen aus der Stadt Waralin des Königreichs Ungarn.


V druhej polovici 18. stor. väčšina európskych krajín obmedzila a začiatkom 19. stor. zakázala cesty našim olejkárom.

V Uhorsku, materskej krajine nášho olejkárstva po počiatočnom zákaze v rámci osvietenských reforiem Jozefa II r. 1792 sa nakoniec povolilo predávať olekárom lieky, ale nie všetky. V rámci tohto nariadenia vyšli nasledovné knižky.

Obe knižky mali slúžiť ako návod na užívanie liečivých olejov, na zamedzenie zveličených rád, ktoré v neskorších časoch olejkári rozširovali.

Koncom 18. stor. v rokoch (1770,1773) vyšla knižka:

Wyswětlení Welmy Zdrawych a Užitečných Olejuw z Města  Waralínu.


1773

Začiatkom 19. stor. v roku 1803 vyšla knižka:

Knižečka  Olegkárska, která U(V)žitek nekterjch zwlásstnjch Olegu wypisuge.

.

Slovenských podomových obchodníkov nazývali v Rusku Vengercami zdiedkavo Vengrami v Poľsku Wegrami a niekde turčianského olejkára a šafraníka Semwegier.

.

,,Keď sa pýtajú TurčanovkupčiacichRuskuskade sú? odpovedajú obyčajne, že od siedmich svätých miest. Bo v Turci je skutočne sedem obcí dľa rozličných svätých: Sv. Martin, Sv. Michal, Sv. Peter, Sv. Ďur, Sv. Mara, Sv. Helena a Sv. Ondrej“ (Ján Botto)

Janko Kráľ v roku 1861 v jednej básni tiež spomína  „tichým údolím siedmich svätých miest“.

V roku 1854 bolo v Slovanoch 78 podomových obchodníkov tzv. šafraníkov.

Kupectvo

Kupci v Slovanoch:

Podporovali rône zbierky na Maticu Slovenkú, Samostatné katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom napríklad Juraj Zachar prispel 300 zl.

1864, Juraj Polony, Jozef Polony (Fileje), Juraj Zachar, Jozef Bakoš, Ján Štefko, Juraj Škultéty.

1867, Georg Matuškovič, Jozef Peťko.

1870, Matej Hašto, Juraj Miko.

1871, Fraňo Nemec, Fraňo Hašto, Fr. Štefko.

1874, Ján Rendek, Matej Štekláč.

Inzerát v novinách z roku 1886.

Obchodníci

Bratia Bakošovci si založili železiarsky obchod v Odesse v Rusku dnes na Ukrajine.

(1907 Adelina, Emília, Ignác, Ján, Alexander, Jozef)

Tam sa Jánovi Bakoš narodili deti Mária, Nelly, Mikuláš Bakoš, rodina sa po vypuknutí revolúcie presťahovala na Slovensko, ale už do Kremnice a potom Trnavy, kde si otvoril taktiež obchod so železným tovarom. Možno aj preto, že bratia J a L Šteffko vracajúci sa z Odessy si otvorili obchod so železným a liatym tovarom v roku 1920 v Turčianskom Sv. Martine.

Jozef Bakoš si po návrate do Slovian po revolúcií otvoril obchod zo smiešaným tovarom.

Ako praktikant bol u nich v obchode v Odesse Bohúš Štekláč z Ležiachova, po návrate sa stal účtovníkom a tajomníkom martinského pivovaru.

Vršatský v roku 1898 spomína na stretnutie v Odesse so slovákmi Bakošovcami, ,,ktorý majú rozsiahle obchody so železným tovarom a personálom výhradne slovenským”.

.

Do roku 1927 mal obchod v Slovanoch aj Ján Országh.

Paula Országhová rod. Matuškovich zo Slovian bola manželkou Jána Országha z Valče, ktorá žila vo Varšave bola zakladajúcou členkou Živeny I. stupňa.

Ján Országh(*1861 Valča †1922 Kláštor pod Znievom) bol hlavný šéf a spolumajiteľ firmy bratia Országh vo Varšave a Moskve. Firmu bratia Országh zakladali peňažnými podielmi bratia Jozef a Ignác a Ďuro Országh v roku 1878 a na naliehanie Ignáca prijali i synovca Jána Országha, ktorý svojou usilovnosťou odbornosťou stal sa nepostrádateľním pracovníkom založenej firmy, bol jej dušou a vdýchol jej svetové meno.

Dňa 03.06.1922 prišiel z Varšavy do Martina kde si poobzeral podľa jeho pokynov postavenú fabriku na trikotáž továreň SLOVENKA na pletený tovar v Turčianskom Sv. Martine. Potom 5. júna odcestoval vlakom na návštevu k svojmu strýkovi Ďurovi, kde po srdečnom uvítaní klesol porážkou ranení.

Potom prevzal vedenie firmy Ján Országh ml.

.

Komentáre sú uzavreté.