Dekan. Matej Tučko, národný buditeľ

Epitaf na cintoríne v Ivanke pri Nitre na hrobe pri sakristii kostola od MS z roku 2003.

Dekan. Matej Tučko, národný buditeľ

* 18.02.1798 Slovany † 25.03.1845 Ivánka pri Nitre

Národovec, kazateľ, národný buditeľ, bernolákovec, priateľ štúrovcov, spoluzakladateľ Tatrína – predchodcu Matice slovenskej, sekretárom nitrianskeho dekanátu, prísediacim súdnych stolíc Trenčianskej a Turčianskej župy.

Teológiu študoval v Nitre a na univerzite vo Viedni v rokoch 1818-1821 . Za kňaza ho vysvätil nitriansky biskup Jozef Kluch (rodák z Kláštora pod Znievom) r. 1821. Bol kaplánom v Lietave neďaleko Žiliny (do r. 1825), krátko i vojenským kaplánom, potom farárom v Rajci (do roku 1836), napokon farárom a dekanom v Ivanke pri Nitre. Súčasne pôsobil ako kazateľ vo Vrábloch a vo Svätom Jure nad Hronom. Pohyboval sa v okruhu katolíckeho duchovenstva so silným národným uvedomením, bol jedným z významných kultúrnych pracovníkov a podporovateľov štúrovského hnutia.

Od roku 1833 finančne podporoval Rímskokatolícky sirotinec Nitrianskej diecézy v Žiline, ktorý bol umiestnený v bývalom jezuitskom kláštore a na jeho odporúčanie bol v sirotinci umiestnený Ján Bohdal.

Do Ivanky pri Nitre prišiel 1. októbra 1836 keď si vymenil faru v Rajci s Jánom Surovým (záznam o zámene sám zapísal krasopisne v latinčine do miestnej farskej matriky krstov) a aj tu vyvíjal aktivity, ktorými podporoval národný pohyb.

V roku 1842 povedal v Žiline slovenskú kázeň na primíciách novokňaza Eugena Petra et Pavla Geromettu (* 28. augusta 1819, Žilina – † 16. júla 1887, Nitrianska Streda, okr. Topoľčany, národný a kultúrny pracovník, jazykovedec.)jeho otec bol v 40. rokoch 19. stor. žilinským mešťanostom, kázeň vyšla v časopise Kazateľňa v roku 1884.

V roku 1842 sa jeho meno nachádza medzi predplatiteľmi kníh spolku z Prahy ,,Dedičstvo sv. Jána Nepomuckého”.

Patril medzi zakladateľov Tatrína, predchodcu Matice slovenskej, ktorého založenie v roku 1844 bolo jednou z najvýznamnejších kultúrnych udalostí slovenských dejín 19. storočia. Matej Tučko sa stal jedným z hlavných členov výboru Tatrína – vedľa Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Ctibora Cochujusa – a bol zvolený za tzv. správcu Tatrína. Tučko sa tak stal riadnym členom a oporou tatrínskej organizácie a patril medzi významných predstaviteľov katolíckej inteligencie na Slovensku.

Okrem členstva vo výbore Tatrína bol aj jeho správcom v Nitrianskej stolici a vykonávateľom zbierok za knihy, sekretárom nitrianskeho dekanátu, ale aj prísediacim súdnych stolíc Trenčianskej a Turčianskej župy.

Tučkovo členstvo v Tatríne veľmi oceňoval Michal Miloslav Hodža, ktorý v jednom zo svojich  dopisov Tučkovi vyjadril svoju radosť nad tým, že obidve vierovyznania – rímskokatolícke i evanjelické – sa začínajú ”v národu našom, tom jednom, tom drahom, poznávať, milovať, užívať.” Z dopisov je vidieť, že Tučko patril medzi významné kultúrne osobnosti, ktoré si plne uvedomovali dôležitosť a potrebu takéhoto spolku, ktorý by šíril predovšetkým literatúru v slovenskom nárečí. Predčasná smrť mu však nedovolila rozvinúť jeho organizačné aktivity.

Priateľstvo medzi Štúrom a Tučkom pokračovalo aj v Inánke pri Nitre. Jeho dôkazom je aj to, že v roku 1844 keď štúr žiada podporu svojej žiadosti vydávať Slovenské národné noviny Tučko získa v Nitre a okolí 44 podpisov, ktorými národovci podopreli jeho žiadosť.

V zozname sa ako prví podpísal 82. ročný titulárny biskup František Xavér Hábel, nasledovali podpisy nitrianskych kanonikov, profesorov lýcea, kňazov, mešťanov a študentov. Tučko sa podpísal posledný. Petíciu doplnil o požiadavku, aby noviny vychádzali v slovenskom jazyku a v roku 1844 ju doručil Štúrovi.

Matej Tučko umiera veľmi skoro po založení Tatrína a na slovách, prednesených na druhom zasadnutí tatrína v auguste 1845, je vidno ako vysoko bola jeho osobnosť uznávaná a ctená. ”Zo zvláštnym žiaľom pripomenu naposledok i to, že velebn. p. Tučku, za úda výboru zvoleniho, v sedenici tejto nemôhou pozdraviť, keď nám ho smutná náhoda skôr, ako by sme ovoia jeho šlechetných úmyslou boli mohli zhliadnuť, vychvátila. Po srdečnom a hlučnom “sláva mu”, ktorô…” Keď v Bratislave založili Slovanský ústav na evanjelickom lýceu, Tučko mu poskytol finančnú podporu na knižnicu 50. zl.


Kniha z roku 1807, ktorú s venovaním a podpisom venoval knižnici Slovanského ústavu.

Knižnica Slovanského ústavu z roku 1827 je známa aj pod neoficiálnym názvom Štúrova knižnica. Obsahuje významné zbierky českej a slovenskej literatúry od 16. storočia.

Pôvodne bola umiestnená v Jasenákovom konvikte. Dnes sa nachádza v depozite Univerzitnej knižnice v Bratislave od roku 1923 a obsahuje 1386. bibliografických knižných jednotiek.

Ján Francisi, v jednom z listov Tučkovi túto podporu označuje ako prejav nových čias, “časů jednoty”. Mladí Slováci v tom videli prejav jeho lásky k národu, ”která už to jediným jest prostředkem k pozdvihnutí rozkvětu a rozrustu literatúry, nas před naši, ano i k pevnějšímu a jistějšímu se zastavání a hájení nás před odporci našimi. Toťby mělo býti hlavným zákonem každého ústavu, každé společnosti, ano, každého štátu.”

Keď sa museli na základe príkazu od 01. januára 1843 písať matriky v maďarčine a na maďarskch tlačivách nezaprel svoj rod a aj po roku 1843 písal slovenské priezviská po slovensky, tak ako aj dovtedy.

Jeho zápisy v matrikách končia 25.marca 1845. Zápis v matrike umrtí hovorí, že v ten deň 47. ročný Matej Tučko umrel.

O Jeho hrobe sa dlho nevedlo, hľadali ho na ivanskom cintoríne za pomoci vtedajšieho správcu fary: Ľudovít Nereča 1912 Šalgov – 1990 Ivánka pri Nitre, ktorý našiel zápis vo farskej HISTORIA domus, že Matej Tučko bol pochovaný pri Ivanskom kostole oproti oknu sakristie a naozaj sa tam ten hrob našiel v roku 1980.

V roku 2003 pri príležitosti 140. výročia vzniku Matice Slovenskej vďaka Nadácii Matice Slovenskej zdobí jeho hrob epitaf. Odhalenia náhrobného epitafu s azúčastnil aj Mons. ThDr. Ladislav Belás, titulárny opát a kanonik v Nitre. Bolo to aj na podnet článku autora Vladmíra Černáka : Zabudnutý hrob kňaza a národovca Mateja Tučku, ktorý vyšiel v Slovenských národných novinách č 3/2003.

Neprebádanou ostáva ešte jeho nešťastná smrť.

Tučko utrpel smrteľný úraz idúc kočom do Nitry cestou pred obcou Kľak mu koniec dlhej fajky prerazil ďasno v ústach a zomrel.

V Ivanke pri Nitre je podľa neho pomenovaná ulica Mateja Tučku v minulosti Tučkova.

Slovenská kázeň Mateja Tučku 1842 na primíciách novokňaza vydaná v časopise Kazateľňa v roku 1884

Komentáre sú uzavreté.