Dekan. Matej Tučko

Dekan. Matej Tučko

* 18.02.1798 Slovany † 25.03.1845 Ivánka pri Nitre

Národovec, kazateľ, národný pracovník, buditeľ, bernolákovec, priateľ štúrovcov, spoluzakladateľ Tatrína – predchodcu Matice slovenskej.

Teológiu študoval v Nitre a vo Viedni. Za kňaza ho vysvätil nitriansky biskup Jozef Kluch (rodák z Lazian pri Kláštore pod Znievom) r. 1821. Bol kaplánom v Lietave neďaleko Žiliny (do r. 1825), krátko i vojenským kaplánom, potom farárom v Rajci (do roku 1836), napokon farárom a dekanom v Ivanke pri Nitre. Súčasne pôsobil ako kazateľ vo Vrábloch a vo Svätom Jure nad Hronom. Pohyboval sa v okruhu katolíckeho duchovenstva so silným národným uvedomením, bol jedným z významných kultúrnych pracovníkov a podporovateľov štúrovského hnutia.

Do Ivanky pri Nitre prišiel 1. októbra 1836 keď si vymenil faru v Rajci s Jánom Surovým (záznam o zámene sám zapísal krasopisne v latinčine do miestnej farskej matriky krstov) a aj tu vyvíjal aktivity, ktorými podporoval národný pohyb.

V roku 1842 povedal slovenskú kázeň na primíciách novokňaza Eugena Geromettu (* 28. augusta 1819, Žilina – † 16. júla 1887, Nitrianska Streda, okr. Topoľčany, národný a kultúrny pracovník, jazykovedec.) , kázeň vyšla v časopise Kazateľňa v roku 1884.

V roku 1842 sa jeho meno nachádza medzi predplatiteľmi kníh spolku z Prahy ,,Dedičstvo sv. Jána Nepomuckého”.

Patril medzi zakladateľov Tatrína, predchodcu Matice slovenskej, ktorého založenie v roku 1844 bolo jednou z najvýznamnejších kultúrnych udalostí slovenských dejín 19. storočia. Matej Tučko sa stal jedným z hlavných členov výboru Tatrína – vedľa Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Ctibora Cochujusa – a bol zvolený za tzv. správcu Tatrína. Tučko sa tak stal riadnym členom a oporou tatrínskej organizácie a patril medzi významných predstaviteľov katolíckej inteligencie na Slovensku.

Okrem členstva vo výbore Tatrína bol aj jeho správcom v Nitrianskej stolici a vykonávateľom zbierok za knihy, sekretárom nitrianskeho dekanátu, ale aj prísediacim súdnych stolíc Trenčianskej a Turčianskej župy.

Tučkovo členstvo v Tatríne veľmi oceňoval Michal Miloslav Hodža, ktorý v jednom zo svojich odpisov Tučkovi vyjadril svoju radosť nad tým, že obidve vierovyznania – rímskokatolícke i evanjelické – sa začínajú ”v národu našom, tom jednom, tom drahom, poznávať, milovať, užívať.” Z dopisov je vidieť, že Tučko patril medzi významné kultúrne osobnosti, ktoré si plne uvedomovali dôležitosť a potrebu takéhoto spolku, ktorý by šíril predovšetkým literatúru v slovenskom nárečí. Predčasná smrť mu však nedovolila rozvinúť jeho organizačné aktivity.

Priateľstvo medzi Štúrom a Tučkom pokračovalo aj v Inánke pri Nitre. Jeho dôkazom je aj to, že v roku 1844 keď štúr žiada podporu svojej žiadosti vydávať Slovenské národné noviny Tučko získa v Nitre a okolí 44 podpisov, ktorými národovci podopreli jeho žiadosť.

V zozname sa ako prví podpísal 82. ročný titulárny biskup František Xavér Hábel, nasledovali podpisy nitrianskych kanonikov, profesorov lýcea, kňazov, mešťanov a študentov. Tučko sa podpísal posledný. Petíciu doplnil o požiadavku, aby noviny vychádzali v slovenskom jazyku a v roku 1844 ju doručil Štúrovi.

Matej Tučko umiera veľmi skoro po založení Tatrína a na slovách, prednesených na druhom zasadnutí tatrína v auguste 1845, je vidno ako vysoko bola jeho osobnosť uznávaná a ctená. ”Zo zvláštnym žiaľom pripomenu naposledok i to, že velebn. p. Tučku, za úda výboru zvoleniho, v sedenici tejto nemôhou pozdraviť, keď nám ho smutná náhoda skôr, ako by sme ovoia jeho šlechetných úmyslou boli mohli zhliadnuť, vychvátila. Po srdečnom a hlučnom “sláva mu”, ktorô…” Keď v Bratislave založili Slovanský ústav, Tučko mu poskytol finančnú podporu na knižnicu.

Ján Francisi, v jednom z listov Tučkovi túto podporu označuje ako prejav nových čias, “časů jednoty”. Mladí Slováci v tom videli prejav jeho lásky k národu, ”která už to jediným jest prostředkem k pozdvihnutí rozkvětu a rozrustu literatúry, nas před naši, ano i k pevnějšímu a jistějšímu se zastavání a hájení nás před odporci našimi. Toťby mělo býti hlavným zákonem každého ústavu, každé společnosti, ano, každého štátu.”

Keď sa museli na základe príkazu od 01. januára 1843 písať matriky v maďarčine a na maďarskch tlačivách nezaprel svoj rod a aj po roku 1843 písal slovenské priezviská po slovensky, tak ako aj dovtedy.

Jeho zápisy v matrikách končia 25.marca 1845. Zápis v matrike umrtí hovorí, že v ten deň 47. ročný Matej Tučko umrel.

O Jeho hrobe sa dlho nevedlo, hľadali ho na ivanskom cintoríne za pomoci vtedajšieho správcu fary Ľudovíta Nerečku, ktorý našiel zápis vo farskej HISTORIA domus, že Matej Tučko bol pochovaný pri Ivanskom kostole oproti oknu sakristie a naozaj sa tam ten hrob našiel v roku 1980.

V roku 2003 pri príležitosti 140. výročia vzniku Matice Slovenskej vďaka Nadácii Matice Slovenskej zdobí jeho hrob epitaf. Odhalenia náhrobného epitafu s azúčastnil aj Mons. ThDr. Ladislav Belás, titulárny opát a kanonik v Nitre. Bolo to aj na podnet článku autora Vladmíra Černáka : Zabudnutý hrob kňaza a národovca Mateja Tučku, ktorý vyšiel v Slovenských národných novinách č 3/2003.

Neprebádanou ostáva ešte jeho nešťastná smrť.

Tučko utrpel smrteľný úraz idúc kočom do Nitry cestou pred obcou Kľak mu koniec dlhej fajky prerazil ďasno v ústach a zomrel.

Slovenská kázeň Mateja Tučku 1842 na primíciách novokňaza vydaná v časopise Kazateľňa v roku 1884

Komentáre sú uzavreté.