Hospodárska usadlosť Slovany

Zrubová usadlosť Slovany č. 7 in situ pozostáva zo zrubového dvojpriestorového obytného domu (izba, pitvor), maštale a chlievov. Objekty boli postavené v osi za sebou, v otvorenom dvore, v radovej uličnej zástavbe koncom 19. storočia. Poslednou majiteľkou hospodárskej usadlosti bola Oľga Štefková, rodená Lacková, obyvateľka Slovian č. 16, okres Martin. Podľa záznamu v Katastrálnom úrade v Martine je prvý zápis o usadlosti z decembra 1884. Originálny záber hospodárskej usadlosti in situ sa vo Fotoarchíve Slovenského národného múzea v Martine (ďalej SNM) nenachádza.

Hospodárska usadlosť Slovany č. 7 nebola v pôvodnom výbere objektov pre Múzeum slovenskej dediny (ďalej MSD) z Turca. Zaradená tam bola až po jej výbere scenáristami regiónu Turiec Marty a Jozefa Turzovcov, ktorý rozšírili výber objektov z Turca tak, aby v MSD predstavovala homogénny celok ľudových stavieb a spoločenských zariadení z celej oblasti v ich historickom priereze, s prihliadnutím  na sociálne vrstvy a zamestnanecké skupiny, ktoré mali vhodne dopĺňať vidiecke remeslá. Architektonické objekty spolu s expozičnou časťou by mali vytvárať obraz života obyvateľov v Turci v dobovej lokálnej forme, aj čulého kultúrneho diania, ktoré bolo pre Turiec 19. storočia charakteristické. V pôvodnom výbere oblasť severného a juhozápadného Turca nemala žiadnych reprezentantov. Scenáristi regiónu Turiec Marta a Jozef Turzovci doplnili preto jeho výber aj o ,,hospodársku usadlosť robotníka, pracujúceho na výstavbe železnice prechádzajúcej cez Turiec zo Slovian č. 7“. Zdôvodnili to ,,rozvíjajúcim sa priemyslom v Martine a železničnej trate, Keď značná časť obyvateľstva začína na prelome 19. a 20. storočia pred I. svetovou vojnou hľadať zdroj obživy v uvedených odvetviach. Hospodárska usadlosť zo Slovian č. 7 mala byť v MSD exponovaná ako ukážka bývania robotníckej triedy v Turci, zariadená z obdobia pred I. svetovou vojnou“. Turiec ako centrálna časť expozície MSD mal byť rozsiahlejší v porovnaní s objektovým zastúpením ostatných regiónov. Návrh obsahuje 28 expozičných objektov, čo predstavuje 10 usadlostí a 18 solitérov.

V súvislosti s plánovanou výstavbou /novej/ požiarnej zbrojnice odkúpila obec Slovany od majiteľky Oľgy Štefkovej pozemok, na ktorom stála usadlosť č. 7 za 5.000,– Kčs a tým, že použiteľný materiál z nej si majiteľka ponechala. Usadlosť bola asanovaná  v rokoch 1984-1985 po tom, keď bolo v MSD rozhodnuté, že v MSD bude stáť len jej kópia. Pani Štefková sa podľa slov jej dcéry Oľgy Bartovej ,,veľmi dlho a  statočne bránila asanácii usadlosti. Do poslednej chvíle verila, že bude prevezená aj so zaradením do MSD“

Slovany patria medzi väčšie turčianske obce s rozlohou 1430 ha ( stav k 11.8. 1999). Nadmorská výška obce sa pohybuje v rozmedzí 489-633 metrov nad morom. Matej Bel charakterizoval Slovany ako ,,veľkú obec slúžnovského okresu Kláštor pod Znievom“. Podľa neho Slovany (Terra quinquae villarum, roku 1252 prvá písomná zmienka ako Zem piatich dedín) existovali už roku 1252, keď boli jednou z piatich obcí, patriacich turčianskemu premonštrátskemu prepošstvu. Roku 1295 sa uvádzajú v archívnych prameňoch podľa výlučne slovenského obyvateľstva ako  Sloveni.

Slovany ležia v tej časti bývalej Turčianskej Župy, ktorá sa rozprestiera za riekou Turiec v blízkosti hôr, tiahnucich sa na západ. Obcou preteká potok Vríca. Roku 1720 žilo v tejto olejkárskej a šafraníckej obci 41 rodín, z nich 27 poddanských, 13 želiarských a jedna slobodná. Roku 1825 tu žilo 707 obyvateľov a roku 1900 bol počet obyvateľov 605. Podľa sčítania obyvateľov roku 1938 žilo v Slovanoch 513 obyvateľov v 105 domoch 116 domácnostiach. Z toho bolo 501 obyvateľov slovenskej štátnej príslušnosti, 3 českej, 3 poľskej a ostatné inej štátnej príslušnosti. Z hľadiska národnosti bolo 433 obyvateľov slovenskej národnosti, 20 českej, 75 nemeckej, 3 poľskej, 9 cigánskej (katolícke rodiny Cickovcou a Šándorovcov)  a 1 inej národnosti.

K rímskokatolíckej cirkvi sa prihlásilo 355 obyvateľov a k evanjelickej a.v. cirkvi 157 obyvateľov. Roku 1980 žilo v obci 445 obyvateľov a pri sčítaní obyvateľov roku 1991 už len 378 obyvateľov. V čase nášho výskumu roku 1999 žilo v Slovanoch v 143 obytných domoch 402 obyvateľov. Podľa informácií starostky Eleny Jackulíkovej (z roku 2006) obec v posledných rokoch zaznamenala opäť nárast obyvateľstva.

Ako bolo už uvedené, okrem obyvateľov slovenskej národnosti žili v obci aj obyvatelia iných národností. Ešte pred 2. svetovou vojnou sa k nemeckej národnosti hlásilo 12 rodín s celkovým počtom 75 osôb (Dérerovci, Scheartzovci, Daubnerovci, Frindtovci ai.). Od roku 1965 nežijú v obci Cigáni. Posledná rodina -  Šándorovci sa v uvedenom roku z obce odsťahovali. Podľa informátorov boli Šándorovci veľmi slušná muzikantská rodina a obec s ňou nemala žiadne problémy.

V Slovanoch je rímskokatolícky kostol z roku 1896 zasvätený sv. Michalovi a evanjelická a.v. modlitebňa z 30. rokov 20. storočia. Obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania (približne 80% z celkového počtu) patria do farnosti Kláštor pod Znievom. V minulosti boli fíliou farnosti sv. Juraja v Turčianskom Ďure. Evanjelici predstavovali v roku 1999 približne 12% obyvateľstva a evanjelický a.v. zbor fíliou evanjelickej farnosti v Príbovciach. Cigáni i obyvatelia hlásiaci sa k nemeckej národnosti boli katolíci.

Práca zabezpečujúca existenciu obyvateľov Slovian približne až do polovice minulého storočia, bola neodmysliteľne spojená s pôdou. Podľa informátora J. Országha (Slovany č. 50) ,, mnoho gazdov – katolíkov odišlo z obce za prácou do Ameriky. Svoje majetky pred odchodom popredávali, najmä gazdom evanjelikom z Hája (Bakošovci, Kamienovci, Michalcovci), z Blatnice (Rišiaňovci), z Ďanovej (Kohútovci) a z Diakovej (Sumkovci). Tak sa stalo, že prišli do obce nielen dobrí gazdovia, ktorý rozumeli pôde, ale aj evanjelici, ktorý rozšírili sloviansky evanjelický a.v. cirkevný zbor. O tom, že poľnohospodárstvu obyvatelia Slovian dobre rozumeli, svedčí aj to, že hlavne na prelome storočí. )19. a 20.) hospodárili i na prenajatej pôde Kláštorčanov, ktorý žili jednak z prenájmu svojej pôdy, z nájomného os študentov tamojšieho gymnázia, ale najmä z obchodníckej a remeselníckej činnosti. Jediný evanjelik, ktorý v Slovanoch pred 2. svetovou vojnou negazdoval, bol Ján Baranček – cechmajster (cech nezistený) v Turčianskych Tepliciach.

Okrem poľnohospodárstva a chovu dobytka sa obyvatelia Slovian živili aj remeslom. Bola tu kováčska vyhňa a svoju dielňu tu mal aj obuvník, stolár. Tesár, kolár, neskôr aj plechár. V Slovanoch bol aj mlyn. Obyvatelia obce, ktorý mali menej pôdy, ale vlastnili kone si privyrábali furmankou – odvozom dreva na železničnú stanicu do Príboviec.

Obyvateľov Slovian ich susedia nazývali pľúckari. Podľa J. Junasa preto, lebo v Slovanoch ,,na každý výročitý sviatok rozvoniavala pľúcková – pajšlová polievka“.

Život obyvateľov obce, ich zamestnanie a bývanie ovplyvňovali v priebehu vývoja, prirodzene, mnohé faktory. Turiec, aj napriek svojej špecifickej geografickej polohe, bol prepojený s okolitými regiónmi významnejšími a strategickými cestami. Vo všeobecnosti rozšírený názor (J. Országh), že obyvatelia Slovian neboli okolnosťami donútení hľadať si prácu, a tak zabezpečiť živobytie sebe i svojej rodine mimo obce, pretože mali dostatok úrodnej pôdy, neplatil vždy. Hlavne v období 1. svetovej vojne a zvlášť potom  po skončení 2. svetovej vojny začali obyvatelia odchádzať za prácou mimo obce čoraz častejšie a bolo ich stále viac. Pracovné príležitosti nachádzali najmä v rozvíjajúcom sa priemysle v Marine (Martinská stoličková fabrika, železnica). 98-kilometrový úsek železničnej trate Vrútky – Zvolen bol dobudovaný a do užívania odovzdaný už v roku 1872. Napojením tohto úseku na Košicko – bohumínsku železnicu sa vytvorilo priame spojenie Budapešti so severným Slovenskom a Sliezkom (cez Fiľakovo  a Lučenec). Aj napriek ťažkým sociálnym pomerom na železnici, dostatku poľnohospodárskej pôdy v Slovanoch a značnej vzdialenosti zo Slovian na železničnú stanicu do Kláštora pod Znievom, si obyvatelia obce – scenaristov región u Turiec v MSD, našli prácu aj na železnici. Táto skutočnosť ich vedie, že kópia domu železničiara bude v MSD reprezentovať bývanie robotníka, pracujúceho na železnici v období pred 1. svetovou vojnou.

Geografická poloha Slovian, blízkosť lesou, dostatok dreva, ale aj hliny a kameňa ako stavebného materiálu, ovplyvnili i ľudové staviteľstvo a bývanie obyvateľov obce. Slovany patrili pomerne dlho medzi tir turčianske dediny, ktoré si zachovali málo novostavbami narušené tradičné staviteľstvo (podobné ako napríklad Lazany, či Kláštor pod Znievom). Dominantou obce je dodnes sídelná schéma urbanistických útvarov s cestou a potokom uprostred.

Od 2. polovice 19. storočia prevažuje aj v Slovanoch trojdielne – trojpriestorové obytné domy s dispozíciou izba, pitvor, komora. Dvojdielne – dvojpriestorové obytné domy ešte koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia obývali nemajetné vrstvy  obyvateľstva. Domy boli orientované zväčša na komunikáciu. Sedlové striešky krokvovej konštrukcie boli pokryté najčastejšie 50 cm dlhým šindľom.

Obyvatelia domu

Prvý úradný záznam o dome a poliach, ktoré patrili k usadlosti č. 7, pochádza z roku 1884 (Správa katastra Martin – Urbariát Kleinhaus mit Hof und Garten). Obyvateľmi a majiteľmi domu boli v uvedenom roku Františka a Anna Maršová a páni Ďurkovský a Szimonidesz (krstné mená nie sú uvedené) Išlo pravdepodobne o dve sestry a ich manželov. Podiel vo vlastníctve hospodárskej usadlosti mali ešte aj Stanislav Šimonidesz, Jozef Simonidessz a Mária Simonideszová. 28. augusta 1914 sa spoluvlastníkom stavby stal Jál Lacko, nar 11. júna 1883 a jeho manželka Antónia Lacková rodená Kuchárová. Roľník Ján Lacko pochádzal zo Skleného. Usadlosť odkúpil pravdepodobne od  Márie Simonidesovej, rod. Balejovej, ktorá tragicky zahynula – utopila sa a je pochovaná na miestnom cintoríne ( podľa rozprávania vnučky Jána Lacku a súčasnej  dcéry Oľgy Štefkovej, rodenej Lackovej – Oľgy Bartovej). Po náhlej smrti Jána Lacku roku 1922  sa jeho manželka Antónia Lacková vydala za legionára Jozefa Štancľa. Nar. 15.  apríla 1817, ktorý v 30. rokoch 20. storočia pracoval, ako traťový robotník ( je pravdepodobné, že práve táto skutočnosť viedla scenáristov k zámeru exponovať usadlosť v MSD ,, ako ukážku bývania robotníckej triedy v Turci pred I. svetovou vojnou“. Zostalo však nevysvetlené časové zaradenie vzťahu k vykurovaciemu zariadeniu a iným interiérovým prvkom najmä v obytnom dome). 7. marca 1923 sa v majetkovej podstate vlastníctva na Správe katastra Martin uvádza, že ,,2/10 čiastky z nemovistosti patriace Jánovi Lackovi právnym titulom dedičnosti prešli v prospech maloletej Oľgy Lackovej z zmysle zmluvy D993/89“. Podľa súpisu obyvateľov z roku 1938 na  sčítacom hárku obyvateľmi domu č. 7 boli: Jozef Štanceľ, štátnej príslušnosti slovenskej, slovenskej národnosti, rímskokatolíckeho náboženstva ( dátum narodenia neuvedený), Antónia Štancľová, štátnej príslušnosti slovenskej, slovenskej národnosti, rímskokatolíckeho náboženstva (dátum narodenia neuvedený), Jozef Ťahúň, štátnej príslušnosti slovenskej, slovenskej národnosti, evanjelického a.v. náboženstva (dátum narodenia  príslušnosť k rodine neuvedená), Oľga Štefková, narodená 28. 3. 1914, štátnej príslušnosti slovenskej, slovenskej národnosti, rímskokatolíckeho náboženstva, Ján Štefko, štátnej príslušnosti slovenskej, slovenskej národnosti, rímskokatolíckeho náboženstva (dátum narodenia neuvedený), Oľga Štefková, narodená 9.10. 1931, štátnej príslušnosti slovenskej, slovenskej národnosti, rímskokatolíckeho náboženstva, ide pravdepodobne o dcéru Oľgy Štefkovej, narodenej 28.3. 1914.

V susednej hospodárskej usadlosti č. 6, ktorá bola postavená v rovnakom čase ako hospodárska usadlosť č. č. 7, žili len manželia František Junas nar. 13.1. 1910 a Hermína Junasová, nar. 19. 1. 1914. Obaja slovenskej štátnej príslušnosti, slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva.

17. ročnej  Oľge Štefkovej, rodenej Lackovej, sa narodila v dome č. 7 v Slovanoch 9. októbra 1931 dcéra Oľga, ktorá tu prežila svoje detstvo, vyrástla a neskúr sa vydala za Jaroslava Barta, nar. roku 1925 nar. Roku 1925 v českých Miloviciach. Krátko po svadbe tu žila aj so svojim manželom v spoločnej domácnosti s matkou Oľgou. Neskôr si Bartovci postavili v Slovanoch dom (č. 16), kde sa po asanácií usadlosti č. 7 presťahovala a svoj život dožila aj jej matka Oľga Štefková. Podľa  záznamov majetkovej podstaty zo Správy katastra Martin sa 11. júla 1959 stala vlastníčkou 3/5 usadlosti č. 7 Oľga Bartová, rodená Štefková.

Podľa záverov z výskumu v hospodárskej usadlosti č. 7 počas celého jej trvania  žili len príslušníci  rímskokatolíckeho vierovyznania, čo je potrebné akceptovať pri zariaďovaní obytného domu. Výnimkou mohli byť Anna Františka Maršové, prvé známe obyvateľky tejto usadlosti. Ich náboženskú príslušnosť sme žiaľ, nezistili (výzorník v podobe kalicha na doskovom štíte domu dáva tušiť príslušnosť k evanjelickej cirkvi a.v.). Druhou výnimkou tu bol Jozef Ťahúň, hlásiaci sa k evanjelickej a.v. cirkvi v roku 1938.

Podľa informátora J. Országha (Slovany č. 50), najbližšími susedmi obyvateľov domu č. 7 na dolnom konci obce, pri potoku Vríca, v 2 polovici 20. storočia boli, dom č. 1 bol obecnou pastierňou, dom, č.2 patril lesnému robotníkovi Schwartzovi, ktorý pred 2. svetovou vojnou chodil ako parťák na sezónne  práce do Nemecka, dom č.3 obývala vdova Gárliková s troma dcérami po tom, ako jej začiatkom 3é. Rokov zomrel manžel, ktorý do dediny vozil poštu. Podvodným majiteľom domu č. 6 bol Juraj Schwartz, ktorý ho predal Františkovi Junasovi. Domy č. 6 a7 patrili v 30. rokoch Antónii a Jozefovi Štancľovcom. Podľa Jozefa Országha dom č. 6 dali majitelia do prenájmu sestrám Márií a Anne Šimonidesovým, ktoré tu žili vo dvojici približne do 50. rokov 20. storočia, potom ich obec umiestnila do ústavu pre slabomyseľných v Spišskej Belej. Domy č. 6 a 7 boli dispozične a takmer celkom rovnaké.

Etnografická charakteristika hospodárskej udalosti v MSD

Kópia usadlosti bola v MSD vybudovaná v priebehu ôsmych mesiacov – v čase od  septembra 1088 do mája 1989 na základe (evid. Č. 2509,2552) a druhostupňovej architektonicko-etnografyckej dokumentácie (evid. Č. 15/84), vypracovanej J. Mišíkom roku 1983 v mierke 1:100, ako aj v súlade so základnou dokumentáciou výskumných správ (VS 859/96, VS 860/96). Výber pre MSD a návrh na  zariadenie vypracovali a publikovali Marta Turzová a Jozef Turzo. Scenár hospodárskej usadlosti  vypracovala v auguste 1999 Eva Pančuhová. V MSD bola stavba usadlosti ukončená a kolaudačne odovzdaná 31. júla 1989. Náklady na jej výstavbu predstavovali  535 529,– Kčs. Dodávateľom stavebných prác bol Štátny majetok Veľké Revištia.

Obytný dom MSD

Zrubový, dvojdielny, dvojpriestorový obytný dom s rozmermi: izba 406×500 cm a pitvor 406×270 cm. Jeho základ y tvorí nesúvislá vrstva neopracovaného kameňa, uloženého nasucho. Obvodové steny a priečka medzi izbou a pitvorom sú z dvojstranne kresaných trámov v uhloch spájaných preplátovaním. Škáry medzi trámami sú utesnené hlinou. Steny obytného domu obojstranne (z vonkajšej i z vnútornej strany) sú omietnuté hlinenou omietkou a natreté vápnom prifarbeným do modra. Krov  má krokvovú konštrukciu, strecha je sedlová s doskovými štítmi a nízkym ostreším pokrytá šindľom (jediná zmena oproti pôvodnému stavu, pretože majitelia in situ nahradili šindel škridlou). Povalový priestor je uzavretý štítmi. Štít z ulice zdobia latky a vyzorník v tvare kalicha. Zadný doskový štít je s vrátami pre vstup na povalu.  Podlahu na povale tvorí hlinená mazanica, uložená na stropných doskách. Stropy nad  obidvomi miestnosťami sú trámové s prekladaným záklopom. Podlahy v obidvoch priestoroch obytného domu sú z dosák položených na guľatine, s pieskovým násypom (v tomto objekte nezodpovedajúce pomerom pred 1. svetovou vojnou, pretože po zavedení elektriny v obci v roku 1934 zrušili pôvodné vykurovacie zariadenie, vykurované z pytvora a hlinenú podlahu nahradili v obidvoch priestoroch, v izbe i pitvore doskovou dlažbou). Pôvodne pre dokom 1934 sa kúrilo v pitvore na otvorenom ohnisku, čím bola vykurovaná aj pec v izbe. V MSD je v dome zo Slovian vykurovacím zariadením v pitvore murovaný komín z pálenej tehly, do ktorého je zabudovaný sporák sériovej priemyselnej výroby. Táto skutočnosť nekorešponduje s navrhovaným exponovaním objektu, ako ukážky bývania v období pred 1. svetovou vojnou. Do  domu sa vstupuje z podstenia do pitvora dvojkrídlovými dverami rámovej konštrukcie, ktorých krídla sú vodorovne rozdelené na tri časti. Horná časť je zasklená, dolné časti majú doskovú výplň. Z pitvora do izby sa vstupuje jednokrídlovými dverami rámovej konštrukcie s doskovou výplňou. Pánty na dverách a zámky sú kovové, staršej sériovej výroby. V dome sa vetralo dverami a oknami. Prirodzené osvetlenie je zabezpečené oknami a čiastočnej aj vchodovými dverami. V izbe sú dve dvojdielne jednokrídlové okná, rozdelené na štyri tabličky, s vonkajším i vnútorným obložením. Jedno okno je na štítovej stene domu. Na kuchyni je jedno jednokrídlové dvojité okno.

Maštaľka

Postavená je osobitne v otvorenom dvore, v tesnej blízkosti domu, s rozmermi 406x 276 cm. Jednodielna jednopriestorová. Steny sú zrubové zo štvorstranne kresaných trámov  zo smrekového dreva, v uhloch spájaných plátovaním. Osadené sú na väčších plochých kameňoch u uhloch stavby. Prahový rám je čiastočne zapustený pod úroveň terénu. Nerovnosti terénu sú vyplnené kameňom. Strop má trámový a prekladaným, doskovým záklopom. Strecha je sedlová. Povalový priestor uzatvárajú štíty s doskovými vrátkami. Konštrukcia krovu je krokvová, z guľatiny. Strešnou krytinou je 50 cm dlhý šindeľ. Podlaha je dosková, pribitá na guľatinu, uloženú na pieskovom násype. Do maštaľky sa vstupuje z dvora jednokrídovými dvojvrstvovými dverami zvlakovej konštrukcie, visiacich na kovaných závesoch. Vstupné dvere sa zamykajú kovovou, priemyslene vyrobenou zámkou. Na dvornej stene maštaľky jedno jednoduché jednokrídlové okno, osadené nepevno v zrubovej stene. Vnútorný priestor maštale je rozdelený dvomi doskovými priečkami na priestor pre ovce, krmivo a manipulačnú časť.

Chliev s kurínom

Umiestnený je v zadnej časti otvoreného dvora, v osi za maštaľkou, vysunutý o 63 cm oproti jej nádvornej steny. Jednopriestorový, s rozmermi 220×167 cm. Jeho  základy netvoria súvislú konštrukciu. Nerovnosti medzi terénom a prahovým vencom sú vyplnené kameňom. V uhloch stavby, na plochých kameňoch sú uložené prahové trámy. Steny zrubovej konštrukcie, zo štyroch kresaných trámov smrekového dreva, sú v uhloch  spájané preplátoavním. Povrch stien bez úprav. Strop má doskový, pričom stropné dosky sú uložené na severnú a južnú stranu chlieva. Strecha pultová prikrytá šindlom (50 cm, zmena oproti pôvodnému stavu). Podlahu v chlieve tvoria drevené mostiny z čiastočne okresanej guľatiny. Chliev slúžil pre ošípané. Dvere do chlieva sú doskové, jednokrídlové, zvlakovej konštrukcie, uzatvárané kovovou závorou.

Kurín pre sliepky je vytvorený strechou, severným a južným štítom a doskovou stenou z východnej strany. Povala je rozdelená doskovou stenou na dva priestory so samostatnými vchodmi. Vchody sú uzatvorené jednoduchými doskovými vrátkami.

Chlievy s kurínom neboli pôvodnou súčasťou hospodárskej usadlosti. V otvorenom dvore boli pristavené začiatkom 20. storočia.

Kôlňa

Situovaná je na otvorenom dvore, za hnojiskom, ktoré ju oddeľuje od chlieva. Orientovaná je pozdĺžnou osou kolmo na pozdĺžnou kolmo na pozdĺžnu os ostatných, pred ňou stojacich hospodárskych objektov usadlostí. Podobne ako v prípade chlievu – základy netvorí súvislá konštrukcia, uhly objektu stojacich hospodárskych objektov usadlosti. Podobne ako v prípade chlievu – základy netvorí súvislá konštrukcia, uhly objektov stoja na plochých kameňoch  a väčšie nerovnosti medzi prahovým vencom a terénom sú vyrovnané voľne uloženým kameňom. Prahový veniec je čiastočne zapustený do terénu. Obvodové steny sú doskové, v časti záchodu sú zvislo pribité na rámovú konštrukciu. V druhej časti kôlne, ktorá slúžila ako sklad paliva, sú doskové obvodové steny vodorovne uložené do drážok. Nie  sú povrchovo upravené. Nad skladom paliva tvorí jedna vrstva dosák. Záchod je bez stropu. Strecha je pultová, prikrytá šindľom. Povala je len nad skladom paliva. Do povalového priestoru sa vystupuje dvoma doskovými vrtákmi. Podlaha v záchode je dosková. Vo vnútri latrínový doskový záchod s kruhovým otvorom.

Návrh na rekonštrukciu zariadenia

Vzhľadom na to, e objekt bol in situ stavebne upravovaný po zavedení elektriky v obci v roku 1934 (zrušené bolo pôvodné vykurovacie zariadenie – otvorené ohnisko v pitvore, majitelia domu postavili v pitvore komín, v ktorom bol otvor na odvod dymu, zrušená bola pec v izbe, šindeľ ako strešná krytina bola nahradená škridlou,  dosková podlaha – dilovka v obidvoch priestoroch nahradila podlahu hlinenú), navrhujeme kópiu domu č. 7 zo Slovian zariadiť tak, aby zodpovedal medzivojnovému obdobiu po roku 1934. Bude to zároveň zodpovedať aj skutočnej situácii v rodine jeho majiteľov, kedy druhý manžel Antónie Štancľovej pracoval na železnici ako traťový  robotník. Usadlosť bude reprezentovať bývanie železničného robotníka.

Návrh na zaradenie

Základným interiérovým prvkom každého obytného domu je vykurovacie zariadenie a nábytok. Postupné zavádzanie nových foriem vykurovacieho zariadenia malo celkovo za následok i nové vybavenie interiérov obytných domov. V našom prípade sme opísali stav pred rokom 1934 a po tomto roku, keď bolo zrušené v pitvore otvorené ohnisko a majitelia ho nahradil vymurovaným komínom z pálenej tehly, do ktorého zabudovali sporák sériovej priemyselnej výroby. Pitvor sa tak zmenil na kuchyňu.

Výrobu nábytku v Slovanoch, značne ovplyvnila rezbárska a stolárska škola v Kláštor pod Znievom. Od prelomu 19. a 20. storočia začali v Martinskej stoličkovej fabrike sériovo vyrábať stoličky. Po 1. svetovej vojne postupne mizne z domácnosti po domácky vyrobený nábytok. Mnohé domácnosti v Slovanoch boli v čase pred 2. svetovou vojnou už vybavené dreveným nábytkom z Vajdeľovej dielne, kde vyrábali jednoduchý účelový nábytok z mäkkého dreva (nábytok z tvrdého dreva zákazníci odmietali, pretože ho podľa ich názoru častejšie napádal črvotoč).

Vzhľadom na absenciu mnohých základných interiérových prvkov zo Slovian v zbierkovom fonde SNM v Martine a priamo v obci navrhujeme, aby boli chýbajúce súčasti zariadenia hospodárskej usadlosti náhradné zbierkovými predmetmi z Kláštor pod Znievom, ktoré sú v zbierkach SNM zastúpené. Vstupný priestor – kuchyňa, bude zariadený pôvodným nábytkom.

Obytný dom – izba

Izba pôvodne vykurovaná z pitvora (do roku 1934), bola hlavnou obytnou miestnosťou. Bola centrom života rodiny, aj keď išlo o pomerne malý priestor. V kúte, vľavo od vstupných dvier, bola pec vykurovaná z pitvora s prípeckom, kozúbkom a chlebovou pecou. Zmenou vykurovacieho zariadenia sa časť prác členov rodiny presunula do zmeneného pitvora – kuchyne. Po roku 1934 izba slúžila najmä na spávanie. Navrhujeme, aby murovanú chlebovú pec s s nadstavcom z hladkých kachlí zelenej farby, vykurovanej pôvodne z pitvora, nahradili liatinové kachle, čo bude zodpovedať situácií v dome traťového robotníka po roku 1934. Nábytok a ďalšie interiérové prvky boli rozložené popri stenách po celom obvode priestoru. Dve postele (umiestnené za sebou) stáli konča pece, pozdĺž steny vľavo od vstupných dvier. Postele v izbe postieľali spôsobom nazývaným V Slovanoch ,,na koňa“. Stôl stál pred oknom na čelnej stene. Nad ním visela lampa s plechovým tanierovým tienidlom a žiarovkou (od roku 1934). Okolo stola boli rozostavané tri stoličky vyrobené v Martinskej stoličkovej fabrike. Vedľa okna v pravo na stenách bývala zavesená polica na riad. Slúžila na odkladanie hlinených tanierov a hrnčekov. Celkom pod povalou bývali na čelnej stene rozvešané farebné obrázky svätých (ako to býva v katolíckych domácnostiach). Pozdĺž dvorovej steny (vpravo od vstupných dvier) stála drevená truhla na odev a nad ňou, na stene v drevených rámoch, fotografie Anny a Jozefa Štancľovcou. Pred truhlou, bližšie k dverám bývala kratšia posteľ. Vedľa dverí nemohla chýbať na stene zavesená svätenička.

Obytný dom – pitvor – kuchyňa

Vstupný priestor domu vykurovaný komínom z pálenej tehly, do ktorého bol zabudovaný sporák priemyselnej sériovej výroby. Umiestnenie sporáka určoval komín (pozdĺž izbovej steny). Vedľa sporáka stával stolček. Pozdĺž čelnej steny vedľa sporáka bol umiestnený kredenec so smaltovým a hlineným riadom (mlynčeky, bábovnice, taniere, fľašky, mažiariky, pražiak a mlynček na kávu ai.) na zemi vedľa neho pasca na hlodavce. Medzi kredencom a sporákom stávala ručná práčka a v jej blízkosti drevená zvárka na vyváranie prádla a šafeľ na vodu. Pred sporákom bola umiestnená lavička na vedrá z vodou a nad ňou na stene zavesený prenosný lampáš. Vľavo od vstupných dvier stál menší stôl a kanapa. Medzi kanapou a kredencom bývalá umiestnená dbanka na spracovanie mlieka a prípravu masla. Na stene vedľa vstupných dvier visel drôtený vešiak na odev.

V obytnom dome navrhujeme prezentovať situáciu demonštrujúcu blížiaci sa odchod muža – traťového robotníka ráno do práce (na sporáku v kuchyni má pripravený smaltovaný obedár s obedom, prenosný lampáš zavesený na stene a kabát a čiapkou na drôtenom vešiaku) a prípravu jeho ženy na veľké pranie ručná práčka, zvárka a šafeľ ap.)

Doskovým chodníkom pozdĺž obytného domu z dvorovej strany sa prechádzalo do predzáhradky, v ktorej boli vysadené najmä liečivé rastliny – šalvia, palina, nechtík, mäta. Aj keď bola celá hospodárska usadlosť otvorená, malá predzáhradka bývala oplotená jednoduchým dreveným latkovým plotom, ktorý chránil pestované liečivé rastliny najmä pred voľne sa pohybujúcou hydinou. Súčasťou otvoreného dvora bola hriadeľová studňa, umiestnená naproti vstupným dverám. V MSD navrhujeme hospodársku usadlosť dotvoriť malou oplotenou predzáhradkou s vysadenými liečivými rastlinami (mäta, šalvia, palina a nechtík) a v otvorenom dvore naproti od obytného domu vykopať a dotvoriť hriadeľovú studňu.

Maštaľ

V manipulačnej časti maštale bývali po stenách rozvešané pracovné nástroje a pomôcky, ako sú drevené hnojné i senné vidly, cepy, vejačky na čistenie obilia, kosy s oselníkmi, kramle na ovčiu vlnu, nožnice na strihanie oviec.

Kôlňa

V časti slúžiacej ako sklad paliva bývalo naukladané drevo. Na stenách boli povešané pracovné nástroje ako napríklad minciere, škrabáky na šindle, štep ap. Hospodárska usadlosť Slovany č. 7 bude v MSD dokumentovať bývanie rodiny železničného robotníka v období medzi dvomi svetovými vojnami, čomu zodpovedá nielen stavebná úprava domu po rekonštrukcii v roku 1934, ale aj to, že  živiteľ rodiny bol zamestnaný skutočne na železnici ako traťový robotník a existenciu rodiny zabezpečoval pravidelným príjmom.

Autor: Eva Pančuhová

Slovenské národné múzeum v Martine

In: Zborník Slovenského národného múzea v Martine CI, ETNOGRAFIA 48, 1997

Komentáre sú uzavreté.