Slovany v stredoveku

Prvý písomný dokument k dejinám Turca je z roku 1113. originál listiny z roku 1113 je bohužiaľ čiastočne porušený a práve na mieste, kde sa opisuje majetok zoborského opátstva v Turci, ale aj zachovaného textu ešte dobre vidieť, že išlo o územie ležiace severne od Slovenského Pravna, na ktorom sú aj dnes dediny Slovany a Lazany. V roku 1113 bola na tomto území v Turci ešte jedna dedina ([In T]urc villa est quedam sancti Ypoliti), ktorá sa názvom ani neuvádza. V uvedenom dokumente sa ako majetok zoborských benediktov spomína taktiež “dedina svätého Hypolita” – stará dedina Zniev, neskorší Kláštor pod Znievom, ku ktorému v tom čase patrili osady Slovany, Ležiachov a Lazany. Z historických prameňov sa dozvedáme, že z troch dedín, ležiacich v údolí potoka tečúceho pod Znievským hradom (Slovany, Lazany a Znievské Podhradie, dnes Kláštor pod Znievom), posledne menovaná dedina mohla vzniknúť len po vystavaní hradu Znieva, teda len v 13. storočí. Staršími dedinami z 12. storočia mohli byť preto v tomto údolí len Slovany a Lazany.

Dedina, ktorá sa v roku 1113 neuvádza menom, mohla byť len dnešná dedina Slovany a keď niekedy po roku 1113 vznikla v jej susedstve aj novšia dedina osídlená Poliakmi, mohli to byť len dnešné Lazany. O Lazanoch a Slovanoch sa nezachovali nijaké písomné doklady zo stredoveku, ale je to tak zaiste preto, že sa o tieto dediny neviedli spory, lebo patrili neustále turčianskemu prepošstvu. Nepoznáme teda písomné formy názvov Slovany a Lazany z čias najstaršej existencie týchto dedín, aby sme prípadne na ich základe mohli bezpečnejšie určiť ich pôvod.

Slovany a Lazany však už bezpečne existovali v roku 1252. O ich starších koreňoch však svedčí nielen to, že ležali pri starej ceste vedúcej od Nitry cez Turiec do Poľska, ale aj fakt, že tieto dediny nedostali v 12 storočí maďarské názvy, lebo početnejšie zemianstvo maďarského pôvodu sa dostalo do Turca len v 13. storočí.

Aj doklad z r. 1422 vo forme Tóthfalu pre Slovany je len z neskorého záznamu v elenchu rodinného archívu rodiny Benických – je to len novší maďarský preklad názvu Slovany a inak sa vo verejných dokladoch nikdy nepoužil. Slovenský názov Slovany teda korešpondoval v 11. – 12. storočí s maďarským názvom Toty pre označenie príslušníkov slovenskej národnosti.

Po tatárskom vpáde dal Belo IV vybudovať vedľa starého Znojovského hradu kráľovský hrad Turiec (Znievsky hrad), pred rokom 1251 do Znieva povolal premonštrátsky rád a dedine Zniev (Znievskemu Podhradiu) udelil mestské výsady. V druhej zakladacej listine kláštora v roku 1252 daroval Belo IV premonštrátum v Turci 5 dedín (Terra quinquae villarum in turuch) boli to Slovany, Lazany, Znievské Podhradie, Valča a Ležiachov. Aj keď táto listina z roku 1252 dediny menom neuvádza, podľa historikov to mohli byť len tieto osady. Tieto dediny vymenil Belo IV. zoborskému kláštoru za iné majetky v Ponitrí.

Časť zakladacej listiny Turčianskeho konventu z roku 1252, ktorú vydal Belo IV. (pečať na listine je zlatá)

Vo vlastníctve znievskych premonštrátov od oku 1252 do začiatku 14. storočia, keď sa stali faktickými držiteľmi Znievského hradu a po roku 1347 aj zemepánmi Znievského Podhradia, nenastali nijaké ďalšie zmeny. Premonštráti ešte v pol. 13. storočia postavili vo Svätom Ďure na malom vŕšku kostol, aby pastoračne zabezpečili svoje osady v Slovanoch a Ležiachove. Ich majetok v Turci tvorili mestečko Znievské Podhradie, Znievský hrad a spolu so Slovanmi ďalších 8 dedín. V obciach, ktoré patrili znievskym premonštrátom, vládli osobitne pomery, od roku 1251 po celý stredovek mali jediného zemepána, znievského prepošta, ktorý rozhodoval o ich vnútornom živote a vzájomných vzťahoch. Pretože sa v nich po stáročia neudiali nijaké zemepánské zmeny – prepošti ich nikdy nepredávali, vieme o nich len veľmi málo.

Po celý stredovek sa s dedinkami prepošstva a ich obyvateľmi stretávame len veľmi skromne, a keď, tak len náhodou. Poddaní sedliaci tu nemali nijaké právo na pôdu. Ako nás informujú historické pramene, užívali ju spravidla dedične v línii otec – syn – vnuk, ale zemepán ich z nej mohol vyhnať, odobrať im ju a prideliť inému sedliakovi, či pričleniť k panskému majeru. Poddanské povinnosti mohol zemepán týmto poddaným podľa svojho uváženia a potrieb zmeniť, upraviť či zvýšiť.

Pečate konventu.

Zo stredovekých dejín Slovian sa teda dozvedáme poskromne a keď, tak je to vo forme neobvyklých príhod. Tak napr. v roku 1499 je záznam o lúpežnom prepadnutí richtára z Bystričky Štefana Sykolu, Andreja Sponsusa a Marka z Jahodníkov, ktorí boli poddanými Valentína Koroma. Pri Jahodníkoch ich zbili poddaní prepošta Lacko Magat v Valče a Peter Nagy zo Slovian a Štefanovi Sykolovi zobrali 4 dukáty.

Komentáre sú uzavreté.