Slovany od 16. do konca 19 storočia

Začiatkom 16. storočia končí svoju existenciu kláštorská prepozitúra a nastáva boj o moc medzi feudálmi. Kláštorská obec so susednými Slovanmi mení často majiteľov, medzi ktorých patril aj Jiskrov prívrženec nebojsa, potom zemani Pongrác, Nyárry, Kostkovci a Révayovci. V roku 1586 daroval Rudolf II. prepozitúru jezuitom, ktorí na niekoľko desaťročí prevzali aj Slovany ako svoj majetok (jezuitom patril Kláštor pod Znievom a poddanské osady: Lazany, Slovany, Vrícko, Polerieka, Ležiachov, Valča, Sv. Ďur, Moškovec, Socovce, Stránka a Ondrášová). Po 20 rokoch museli však odísť, lebo kláštorského “Dŕžavia” sa v čase známeho protihabsburského stavovského bocskayovského povstania v roku 1605 zmocnili uhorskí šľachtici Bocskayovci. Po potlačení povstania, v roku 1637, uviedol jezuitov naspäť do Kláštora cisár Ferdinand III. Odvtedy až do zrušenia kláštora roku 1773, čiže skoro 150 rokov, držali jezuiti v rukách Kláštor pod Znievom a ostatné poddanské osady patriace k prepozitúre. Jezuiti v Slovanoch a v ich okolí založili jednu z dvoch papierní a rybníky, ktoré existujú dodnes.

Poddanské pomery v 16. storočí nútili poddaných utekať do hôr a dávať sa na zbojníctvo. Turčianska župa už v rokoch 1572 – 1575 vydala štatúty proti “zbojníkom, lúpežníkom a zločincom” a vydržiavala aj špeciálnu vojenskú jednotku na ochranu priesmykov a horských prechodov, odkiaľ do Turca prichádzali kupci. Z doby panstva jezuitov z r. 1596 sú správy o rebéliách poddaného ľudu, ktorý jezuitom aj v Slovanoch odmietli platiť dane a pracovať na nich. Roku 1666 poddaní Kláštora odopierali plniť poddanské povinnosti, ktoré od nich žiadali cirkevní feudáli (jezuiti a turčiansky prepošt) a “podnikajú určité zlopovestné činy, ktoré majú náznaky vzbury” ( z listu uhorského palatína Vesselényiho). V tej dobre boli Slovany pomerne veľkou obcou, cez ktorú prechádzala pomocná cesta z Nitry do Turca, hlavná cesta viedla popod Vyšehrad na Slovenské Pravno.

A čo sa možno dozvedieť o Slovanoch z veľmi skromných správ v nasledujúcich storočiach? Napríklad to, že Slovany a Ležiachov v 16, 17, 18. storočí (doklady z rokov 1582, 1629,1711) mali spoločných richtárov, ktorí sa volili 2. roky za sebou zo Slovian a 3. rok z Ležiachova, alebo že v roku 1720 žilo v Slovanoch 41 rodín, z nich bolo 27 poddaných, 13 želiarskych, ktoré pestovali byliny pre kláštor a 1 slobodná – zemianska. Medzi starými slovianskými usadlíkmi sa na listine z roku 1770 objavujú predovšetkým rodiny Mikovcov, Haštovcov, Bakošovcov, Kamieňovcov, Kuchárovcov apod. Mnohí z nich boli olejkári a šafránici.

Na počiatku 18. storočia sa ani Slovanom nevyhli významné historické udalosti, v roku 1710 došlo k zápasu medzi zbojníkmi a cisárskymi vojskami. Zbojníci sa pokúsili zmocniť hradu a 12. júna 1710 šarcovali Slovany a Lazany, od ktorých žiadali 400 zlatých a hrozili podpálením obce, ak im nebudú vyplatené na čas poplatky. Situácia sa s príchodom cisárskych vojsk upokojila a Slovany ostali tejto hrozby uchránené.

Ďalšiu vzburu proti jezuitom pripravovali poddaní Kláštora pod Znievom, Slovian, Socoviec a Vrícka aj v roku 1768, ich zámer však vrchnosť včas odhalila a vzburu kruto potlačila. Ďalší prejav odporu poddaných zapísala história v roku 1780, keď poddaní slovenskopravnianskeho panstva ( 9 obcí) po dva roky odopierali konať tzv. dlhé furmanky.

V roku 1775 Mária Terézia zrušil jezuitskú rehoľu a jej majetky v Turci, spolu so Slovanmi, prešli do rúk trnavskej univerzity. Poddanstvo Slovian trvalo až do roku 1848.

Slovany patrili do tzv. dŕžavia, kde koncom 16. storočia začala pod vedením jezuitov vznikať výroby liekov z rastlín tzv. olejkárstvo. Po odchode tohto rádu sa ľud naučil vyrábať liečivé oleje sám a potom ich predával podomovým obchodovaním po mnohých krajinách Európy a Ázie. Mnoho olejkárov pochádzala aj zo Slovian, napr. rodiny Országhovcov a Mikovcov, chodili najmä do Ruska a Poľska a doma pomáhali upevňovať myšlienku slovanskej spolupatričnosti, ktorá zohrala veľkú úlohu v slovenskom národnom obrodení v 19. storočí.

Komentáre sú uzavreté.